Písanie je pre mňa závislosť, tvrdí Dana Hlavatá
SITA
SITA

Písanie je pre mňa závislosť, tvrdí Dana Hlavatá

Písanie je pre ňu závislosť, rôznorodosť žánrov zasa výzvou, tvrdí dramaturgička a spisovateľka Dana Hlavatá, ktorá v týchto dňoch pokrstila román Musíš mi veriť. O tom, komu a v čo verí ona sama, prezradila energická spisovateľka v krátkom rozhovore.

Dramaturgička, spisovateľka a výtvarníčka Dana Hlavatá len v decembri poslala na pulty kníhkupectiev svoj román Čo na ňom vidíš plný humoru i vážnych problémov, ktoré dokáže namiešať len sám život, no pero jej zjavne nevyschlo. V júni pokrstila svoju v poradí už trinástu knižku o vzťahoch s mrazivým podtónom, ktorá zachádza až do detektívneho žánru. Román s názvom Musíš mi veriť uviedli do života moderátori Patrícia Garajová-Jariabková a Vilo Stankay vonným olejom a makmi. Tie sa objavili aj v kytici kvetov na obálke knihy, ktorú maľovala samotná autorka.

O tom, čo čitatelia nájdu v novom príbehu, ako aj o viere, poverách a každodenných malých bojoch, ktoré zvláda s humorom jej vlastným, nám porozprávala Dana Hlavatá.

Nedávno ste pokrstili Váš najnovší titul „Musíš mi veriť“. Čo čaká čitateľov na jeho stránkach?

Je to príbeh mladej ženy, ktorá si po rozvode hľadá svoje miesto v živote. Stretáva sa s mužom, o ktorom je presvedčená, že zapláta dieru v jej utrápenej duši po tom, ako prežila peklo na zemi s exmanželom. Príchodom jej matky, o ktorej nepočula celé roky, sa všetko však zmení. V jej živote sa začínajú diať veci, z ktorých naskakujú zimomriavky. Objavuje sa niekto, kto sa Noru, hlavnú hrdinku, snaží pripraviť nielen o zdravý rozum, ale usiluje aj o čosi viac. Knihe je plná napätia, nečakaných zvratov a situácií, ktoré nie sú všedné, ale sú skutočné. Na jeseň k príbehu pribudne voľné pokračovanie.

Vo väčšine Vašich próz zaznieva autobiografický tón. Platí to aj v prípade najnovšej knižky?

Môžem povedať, že v každej knižke je čosi z toho, čo spisovateľ zažije sám na vlastnej koži. V románe Musíš mi veriť sa prelínajú životné osudy dvoch mojich priateliek, okorenené mojimi osobnými skúsenosťami.

Komu/čomu resp. v čo veríte Vy?

Ja verím, a to mi nikto nevezme, v ľudskosť. V dobrotu, v to, že po svete chodí toľko dobrých a prajných ľudí, ktorí sú ochotní rozdať sa a urobiť pre toho druhého aj nemožné, že prevalcujú neprajníkov a tých, ktorí nepochopili, prečo prišli na svet.

Posledný román je Vašou trinástou publikovanou knižkou – nekrstili ste ho v piatok trinásteho, však? Veríte na povery?

Román sme naozaj krstili 13. júna, ale to bola streda. A na povery neverím. Skôr sa prikláňam k numeralógii. To, čo mi celé roky v zlomových situáciách povie Katka Kubalíková, numeralogička, sa vždy naplnilo do poslednej litery. A ak by sa tak nestalo, placebo efekt určite aj u mňa funguje.

Knižku ste venovali Ľubke Lelovičovej, ktorej hlas ľudia mohli počuť aj zo Slovenského rozhlasu a správy z jej pera donedávna čítať v tlačovej agentúre SITA i na portáli Webnoviny.sk …

Venovala som ju úžasnému človeku, ktorý dokázal predovšetkým počúvať, rozosievať dobro medzi nami, usmievať sa, aj keď duša plakala. Ľubka Lelovičová bola súčasťou môjho života 27 rokov, vždy stála pri mne a nesmierne ma podporovala vo všetkom, čo som robila. Milujúca mamina, pre ktorú boli Marek a Peťa, jej skvelé deti, centrom jej vesmíru. Dokázala by pre nich stiahnuť Slnko za nohu a oni obaja by za svoju maminku dýchali. Urobila pre priateľov prvé i posledné, nedalo sa ju nemilovať. Ľubka odišla z pozemského života a ja verím, že sa na nás tam zhora, kde ju už nič nebolí, usmieva. Verím tomu, ako ona vždy verila v lásku a dobro na Zemi. A ako sme si my obe celý život verili navzájom.

Okrem románov ste napísali nespočetné množstvo rozhlasových hier, dramatických pásiem, rozprávok, poviedok, fejtónov a krimi príbehov. Stíhate pri takomto tempe aj relaxovať? Alebo je pre Vás písanie formou relaxu?

Písanie je pre mňa závislosť. Publikujem od 14-tich rokov. Striedam žánre, to je pravda. V týchto dňoch som dokončila dva kriminálne príbehy Zabi tú mrchu a Zabi ho! Nie je to kriminálka v tom najpravšom slova zmysle, pretože v prípade prvej knižky som použila aj humorné pero. Ale písalo sa mi to skvele. Rôznorodosť žánrov je pre mňa výzvou. Najťažším žánrom je údajne práve rozprávka a písanie humorným perom. Nerobí mi to starosti, ale to len vďaka tomu, že sa človek s tým musí narodiť. Ak by sa nechytil príležitosti, ak by tú danosť odignoroval, bola by to predovšetkým jeho škoda. Neviem si predstaviť, že by som nepísala. Myslím, že najdlhšiu pauzu v písaní som mala pred 30-timi rokmi, kedy som sa chystala nielen na úlohu maminy, ale som písala ja diplomovku a chystala sa na štátnice.

Čo považujete za svoj najväčší úspech - v živote i v kariére?

Najväčší úspech v živote? Jednoznačne to, že som sama, od útleho detstva vychovala svojich synov, ktorí majú dnes tridsiatku na krku. Všetko, čo som do nich za tie roky investovala, nemyslím pochopiteľne finančne, sa mi už dnes niekoľkonásobne vracia. A ja dúfam len v jediné. Že to vrátia svojim deťom a mojim vnúčatkám. A profesionálne? To, že už dvadsať rokov pracujem ako dramaturgička v Slovenskej televízii, že môžem deťom na televíznych obrazovkách prinášať skvelé programy, to je jedna vec a druhá, že mi začali vychádzať knižky v tvrdej väzbe.

Kde čerpáte toľko energie?

To netuším. Ale predpokladám, že je to genetické. Aj moja mamina, aj keď má osemdesiatku na krku, neobsedí na jednom mieste a stále musí čosi študovať a nabaľovať na seba nové a nepoznané. Je to moje malé slniečko, tak verím, že ešte mi dlho bude svietiť do duše.

Čo robíte, keď potrebujete vypnúť?

Keď potrebujem vypnúť, sadnem si k maliarskemu plátnu a otvorím si olejové farby.

Túžite niekedy uniknúť z tohto sveta? Ak áno, kam a ako sa Vám to darí?

Netúžim uniknúť z tohto sveta. Beriem ho, aký je. Jediné, čo ma mrzí, že sa z nás vytratila súdržnosť, pocit spolupatričnosti. Ak mám všetkého plné „kecky“, chodím s priateľmi na výlety do prírody a čítanie beletrie mi pomôže uniknúť zo sveta, ktorý je občas k nám nehostinný a je plný nepochopenia. A pritom stačí naozaj tak málo. Počúvať sa navzájom.

O čom chcete hovoriť a nikto sa Vás na to nespytuje?

Hovorím vždy o tom, o čom chcem. Nedávam si servítku pred ústa a som schopná hovoriť nezaobalenú pravdu každému, nech by to bol aj sám pán riaditeľ (hoci aj lampárne). A tí druhí sa ma ani nemusia toľko spytovať. Sama im poviem aj to, na čo sa nepýtajú.

Aké sú Vaše najbližšie plány?

Mám v hlave nový román, z ktorého sa nebudú liať sirupové cícerky, to rozhodne nie, to nie je moja šálka kávy. V tomto sa bude diať zase niečo, čo spôsobí zimomriavky na hlave a ako niť sa bude ťahať kriminálna zápletka. V knihe nebude chýbať láska, vzťahové záležitosti, jednoducho to všetko, čo nám prináša sám veľký život.

Dana Hlavatá (1957, Bratislava) pracuje ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pod jej perom sa zrodili tri desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televízne scenáre, rozprávky, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov a poviedok. Vydala dvanásť kníh, medzi nimi aj romány Hľadám muža na zjedenie, Čo na ňom vidíš a najnovší román Musíš mi veriť. Jej rozprávky dostali divadelnú podobu a objavili sa ja v Čítanke pre ZŠ. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí a jedna z jej poviedok bola preložená do 27 jazykov. Dana Hlavatá sa stíha venovať aj výtvarnej tvorbe. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru.

Už ste čítali?

Jusufova rodina zmenila Šamorín na hlavné mesto zmrzliny: Práškové…

Vraví sa, že Juhoslovania sú všade. Niektorí Šamorínčania…

Všeobecná lekárka Etela Janeková nezavrela ambulanciu ani na…

MUDr. Etela Janeková, PhD. od začiatku pandémie nezavrela svoju ambulanciu ani…

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Aj keď je úplne nevidiaca, učí na strednej škole: Študenti sa…

Odmalička snívala o tom, že sa bude predvádzať na javisku. Košičanka…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…