Slovák spravil z chudobnej dievčiny Miss Ekvádoru. Michalove fotky sú nielen nádherné, ale aj pomáhajú
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Slovák spravil z chudobnej dievčiny Miss Ekvádoru. Michalove fotky sú nielen nádherné, ale aj pomáhajú

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh a milovník španielčiny. Veľkou vášňou mladého Slováka Michala Hertlíka je Latinská Amerika. Svojim objektívom zachytáva nie len pestrofarebnosť vzdialených krajín, ale aj príbehy, ktoré v sebe ukrývajú miestni ľudia.

Latinská Amerika očami Michala Hertlíka vás očarí. Dokopy navštívil 13 krajín tejto nádhernej časti našej planéty.

BRATISLAVA 8. novembra - Handlovčan Michal Hertlík sa cíti v latinskoamerických krajinách ako doma. Na tamojších ľuďoch má rád spontánnosť. Tvrdí, že narozdiel od nás žijú. Okrem zbierania, zážitkov, fotiek a masiek, pre ktoré má slabosť, sa snaží na svojich cestách aj pomáhať

Svet je obrovské miesto, prečo ste si vybrali práve Latinskú Ameriku?

Išlo to ruka v ruke s učením sa španielskeho jazyka. Keby som sa začal učiť v 12 rokoch francúzštinu, tak teraz možno behám po bývalých francúzskych kolóniách Afriky. Chcel som sa zlepšovať v jazyku. Kde sa lepšie naučíš jazyk ako v krajine, kde sa tak hovorí?

Čo máte na Latinskej Amerike najradšej?

Poviem to jednoducho - farebnosť, temperament, spontánnosť, jazyk.

Pre mladého cestovateľa je Latinská Amerika plná farieb. — Foto: Michal Hertlík
Pre mladého cestovateľa je Latinská Amerika plná farieb. — Foto: Michal Hertlík
Pre mladého cestovateľa je Latinská Amerika plná farieb. — Foto: Michal Hertlík

Čo by sme sa od tamojších ľudí mohli naučiť?

Žiť život, lebo my tu nežijeme. Zdá sa, že žijeme, ale to si myslia tí, ktorí nikdy necestovali do šťastných krajín. Latino ľudia sú jedni z najšťastnejších ľudí na svete, či už Dominikánci, Kubánci, Kolumbičania, a to aj napriek tomu, že tam majú strašné spoločensko-politické problémy, ktoré sme my nikdy nemali, nemáme a ani nebudeme mať. Žijú prítomným momentom. Máločo riešia.

Chodí na miesta, kam by nevkročili ani miestni

Vaše fotky sú farebné ako samotná Latinská Amerika. Zachytávajú atmosféru a emócie ľudí. Aký je váš recept na perfektnú snímku?

Vyhľadávam veľmi vhodné miesta na fotku. Keď som v nejakom meste a dozviem sa, že 20 km odtiaľ sa práve koná nejaký kultúrny festival, tak tam idem. Už pri samotnom plánovaní cesty si zisťujem, či sa konajú kultúrne udalosti, na ktorých je ukážka folklóru, krojov, kde sa spieva a sú masky. Zároveň sa nebojím chodiť do oblastí, kde ani domáci nechodia. Tí mi hovoria: „Michal nechoď tam,“ a ja tam idem. Čo sa týka fotografovania ľudí, chodím k nim dosť blízko. Je tam kontakt, interakcia, vždy sa s nimi rozprávam. Zblížime sa a už ma pustia k sebe. Vďaka tomu sa dostávam na miesta, kam by sa bežný turista nedostal.

K ľuďom sa snaží prihovárať a dostať sa k ním čo najbližšie.
Ľuďom sa snaží prihovárať a chce sa k nim dostať čo najbližšie. Foto: Michal Hertlík

Znamená to, že prespávanie v hoteloch u vás nehrozí?

Nie, nehrozí. Spím u domácich. Naposledy som bol v Nikaragui. Nikaragujčania sa divili: „všade si našiel niekoho, ako to robíš?“ Ja fakt neviem. Napríklad, keď u niekoho bývam, dá mi kontakt na bratranca, ten mi dá kontakt zas na niekoho iného. Vďaka tomu tam mám aj veľmi dobrého kamaráta Amadora z Panamy. O mesiac príde do Bratislavy. Spoznal som ho vďaka ďalšiemu kamošovi. Nemal som kde byť a poslal ma k Amadorovi. Obaja sú ako moji bratia.

Michal Hertlik na cestách vyhľadáva Kultúrne udalosti. — Foto: Michal Hertlík
Oslavy Emancipačného dňa na Kukuričnom ostrove V Nikaraguy. V roku 1841 boli otroci v Nikaraguy oficiálne oslobodení. — Foto: Michal Hertlík
Folklórne ženské zoskupenie na tradičnom festivale Inti Raym v Ekvádore. — Foto: Michal Hertlík

Základ je rodina, náboženstvo a politika

Vládne tam medzi rodinami súdržnosť?

Sú veľmi súdržní. Podľa mňa sú také tri veci, ktoré sú základom ich života: rodina, náboženstvo a politika. Je to absolútny základ tamojších ľudí. Najprv musíš mať rodinu. Sú veľmi náboženskí. 90 % z nich sú katolíci. Všade sú panny, sprievody. Navyše každý má svojich politikov, ktorí sú pre nich ako Boh, ikona. Keď niečo zlé na nich povieš, idú ťa „zabiť“. A to niekedy aj doslovne, takže si treba dávať na takéto veci pozor.

Prečo je to podľa vás tak?

Myslím, že to pramení z histórie. Väčšinu času boli pod nátlakom niekoho iného. V tomto prípade Španielov a Portugalcov a niekde aj Angličanov. Stále im niekto dominoval, panoval. Potom sa vzbúrili, oslobodili sa od kolonizátorov a to im ostalo. V každej krajine vznikli rôzne prúdy. Jeden z prúdov ide vždy v ruka v ruke s USA, druhý prúd má naopak USA za najväčšieho nepriateľa. Medzi sebou sa hádajú, bojujú, niekde vraždia.

Navštívili ste aj nejaké pamiatky, ktoré sú z éry Inkov či Mayov?

Z histórie treba vedieť, že Inkská ríša sa rozprestierala na území Ekvádoru, Peru, Chile. Mayská ríša zase na území dnešného Mexika, Guatemaly, Hondurasu a Belize. Na Yucatáne v Mexiku som bol na najväčšej mayskej pyramíde na svete. Volá sa Chichen Itza. Bolo tam strašne veľa turistov, rovnako ako na Machu Picchu. Bol som tam pred rokom, hoci nerád chodím na preplnené miesta, ale toto proste raz za život treba vidieť. Je to úplne iné naživo ako na fotke.

Tvrdí, že Stratené mesto Inkov treba vidieť na vlastné oči.
Tvrdí, že Stratené mesto Inkov treba vidieť na vlastné oči. Foto: Michal Hertlík

Na akom najodľahlejšom mieste ste boli?

V každej krajine navštevujem Indiánov. Kde sú, tam idem. Zatiaľ najunikátnejší boli tí z ekvádorskej Amazónie. Ide o kmeň Huaorani. Udržiavajú svoju izoláciu od sveta a modernej civilizácie. Keďže všetkých príslušníkov tohto kmeňa aktuálne žije len niečo cez 2 000, ide o veľmi ohrozený kmeň. Chodia nahí, maľujú sa, máju oštepy. Chcel som vyskúšať byť súčasťou ich kmeňa, aspoň na chvíľu. To sa bežne nepodarí. Povedal som si však, že idem do toho a keď som už bol u nich v kmeni, úplne som sa vyzliekol. Niektorí sa Indiáni začali hneď usmievať. V živote sa pred nimi takto cestovateľ nevyzliekol. Dali mi bambusové listy, pomaľovali ma, do ruky mi dali oštep a bol zo mňa pravý Indián.

Mladý cestovateľ a ženy z kmeňa Huaorani.
Mladý cestovateľ a ženy z kmeňa Huaorani. Foto: Michal Hertlík

Mysleli si, že je americký špión

Naposledy ste boli v Nikaragui. Ak sa nemýlim, je to diktatúra.

Je to posledná diktatúra v Strednej Amerike. Vládne tam niekoľkonásobný prezident Daniel Ortega. Viceprezidentka je jeho manželka. Z Nikaraguy si spravili svojho sluhu, vládnu si tam sami dvaja a robia si, čo si zaumienia. Ortega má údajne nejakú smrteľnú chorobu. Vraví sa, že reálne vládne ona a on iba navonok vystupuje a rozpráva. Tiež sa povráva, že kvôli chorobe o chvíľu zomrie a ona bude prezidentka. Postihlo to aj mňa, nie je to nič príjemné.

V čom spočívala tá nepríjemnosť?

Neboli tam takmer žiadni turisti. Pred rokom v apríli mali krvavú revolúciu. Mládež sa vzbúrila proti Ortegovi. On to, samozrejme, potlačil. Poslali na nich armádu, políciu. Na uliciach to bola otvorená vojna. Zabíjali sa tam mladí ľudia. Ľudia o tom stále rozprávajú. Zahraniční podnikatelia odišli, sú tam samé skrachované podniky. Utekajú aj Nikaragujčania. Teraz je tam ticho. O dva roky sú voľby, domáci čakajú, kto vyhrá.

Na niektorých turistických miestach bolo pár turistov. Okrem tých som takpovediac nestretol nikoho. Všetci na mňa pozerali, že ako to je možné, že je tam beloch s foťákom. Na každom rohu je ozbrojený policajt. Bežne by mala polícia pomáhať. Paradoxne, v Nikaragui, som mal z polície strach. Dvakrát sa mi stalo, že ma zobrala polícia. Nič som nespravil. Len preto, že videli, že nie som odtiaľ. Vypýtali si odo mňa doklady. Pýtali sa ma nespočetne veľa otázok. Mysleli si, že som americký špión a fotím situáciu.

Ľudia majú predstavu o krajinách Latinskej Ameriky ako o chudobných upadajúcich štátoch, kde vládnu drogové kartely, nebojíte sa tam?

Nebojím sa. Som naučený, ako to tam funguje. Čo sa týka drog, nevyhľadávam ich, tak mi to neprišlo do cesty. V niektorých častiach, ktoré sú preplnené turistami, sa nachádzajú predavači, ktorí naoko predávajú okuliare, ale keď sa k tebe priblížia, núkajú trávu.

Dostal sa aj do nepríjemnosti. — Foto: Michal Hertlík

Cestujete sám?

Zo Slovenska vyrážam sám. Môžem si tak na cestách robiť, čo chcem. Ale v podstate nikdy nie som sám. Každý deň som s niekým z krajiny, v ktorej sa aktuálne nachádzam. Keďže ovládam španielčinu, s hocikým sa môžem porozprávať, všetko si dohodnúť.

Kedy bol váš prvý kontakt s Latinskou Amerikou?

Mal som dvadsať rokov a šiel som do Venezuely. Bol to pre mňa úplne iný svet. Nevedel som poriadne ani po španielsky. Teóriu som síce ovládal, ale v živote som nerozprával so španielsky hovoriacimi ľuďmi. Prvé dva týždne som rozprával len po anglicky. Každý deň som sa budil s tým, že už musím začať hovoriť po španielsky. Pamätám si tretí mesiac, keď som tam bol, už som normálne mlel. Už to išlo, len sa bolo treba rozbehnúť. Na všetko treba svoj čas.

Asi často omieľaná otázka, ale v ktorej krajine sa vám najviac páčilo?

Nemám rád túto otázku. Nemám obľúbenú krajinu. Latinská Amerika je jeden región. Kebyže sa spýtate turistu, ktorý prešiel celú strednú Európu, kde sa mu najviac páčilo, povie, že všade je v podstate to isté, ale troška odlišné. Obdobne to platí pre latino svet.

Je tam nejaké jedlo, ktoré by mali v každej krajine?

Plátany. Sú to veľké tvrdé banány. Nejedia sa za surova. Obdobne ako zemiaky. Robia ich na milión spôsobov. Mám ich naozaj veľmi rád a viem, že v hociktorej latino krajine ma budú čakať.

Majú tam ľudia nadváhu?

No majú, ale závisí. Ale asi sú silnejší ako u nás. Majú veľmi dobrú kuchyňu, ale veľmi nezdravú. Milujú všetko vyprážané, na oleji, na masti. Keď tam vytiahnem jogurt so semiačkami, tak na mňa pozerajú, že odkiaľ som prišiel. Raňajky majú ťažké a jedia veľa. V jednom regióne v Ekvádore jedia len na raňajky také množstvo jedla, ako sú u nás raňajky s obedom dokopy.

Pomocou fotiek pomáha

Tamojší milujú súťaže krásy a skrášľovanie. V ktorej krajine zatiaľ boli najkrajšie ženy?

Jednoznačne vo Venezuele. Stále hovorím, že moja manželka bude raz z Venezuely.

Prostredníctvom fotiek sa snažím aj pomôcť. Keď vidím, že je v nejakej babe z veľmi chudobných pomerov potenciál, nafotím jej portfólio fotiek, ktorým by sa mohla neskôr prezentovať. Nejde o žiadne akty, ale fotky na štýl kultúry, tradícií, farebnosti. Dôležité je vysvetliť im, že majú perspektívu. Oni si totižto nie príliš veria. Je to ovplyvnené chudobou, v ktorej vyrastajú a žijú. V Latinskej Amerike strašne frčí súťaž MISS, môžu sa tam hocikde prihlásiť. Je to jeden zo spôsobov, ako sa môžu vymaniť z chudoby. Takto som pomohol napríklad Mari z Ekvádoru. Pochádza z jedinej ekvádorskej provincie, kde žijú černosi, teda afroekvádorčania. Pracovala v laboratóriu v chemickom priemysle v meste Esmeraldas, kde vychovávala malého chlapčeka. Bol to jej synovec. Po tom, čo jej umrela sestra, ujala sa ho. Prvý deň, keď sme sa stretli, som sa jej s údivom spýtal, či sa videla v zrkadle, pretože je úplná modelka. Neuvedomovala si to. Nakoniec som v tom meste, kde býva, ostal 10 dní a nafotili sme cez 600 fotiek. Všetky fotky som jej dal so slovami, že posledné dni som robil to najviac, čo som vedel a že teraz je to už len na nej, aby si zmenila život k lepšiemu.

Pomáha prostredníctvom fotky. Ekvádorčanku Mari jeho snímky vyniesli na výslnie. — Foto: Michal Hertlík
Pomáha prostredníctvom fotky. Ekvádorčanku Mari jeho snímky vyniesli na výslnie. — Foto: Michal Hertlík
Pomáha prostredníctvom fotky. Ekvádorčanku Mari jeho snímky vyniesli na výslnie. — Foto: Michal Hertlík

Podarilo sa je uspieť?

Vďaka postupnému vystavovaniu mojich fotiek si ju začali volať na predvádzanie šiat. Neskôr sa prihlásila na Miss Leta Ekvádoru. Nešlo o najvyššiu súťaž v krajine, ale o level nižšie. Takto pred rokom som jeden večer sedel doma na gauči, keď mi zrazu prišla správa, ktorá bola od Mari. Poslala mi fotku s parádnou korunou krásy v exkluzívnych šatách so slovami: „Michal, ja som vyhrala. Hlavne vďaka tebe. Ďakujem za to, že si mi veril." Vyhrala to. V tom okamihu mi takmer vyhŕkla slza šťastia a uvedomil som si, že to malo naozaj zmysel.

Podobný príbeh mám teraz z Nikaragui, z jednej chudobnej rodiny, v ktorej som bol až dvakrát. Veľmi dobre som si s nimi rozumel, padli sme si do oka. V rodine je aj 17-ročné dievča, ktoré v živote nikdy nič nefotilo. Tvárou ma veľmi zaujala. Ukázal som jej fotky Mari a navrhol som jej, či by sme spoločne niečo nafotili. Nebola taká odhodlaná, ale nakoniec súhlasila. Vyšli z toho úžasné zábery v jej rodnej dedinke Diriá. Teraz uvidíme, či sa prihlási do nejakej súťaže, resp. ako s tým naloží.

Mladú ženu zachytil v jej rodnej dedinke Diriá.
Mladú ženu zachytil v jej rodnej dedinke Diriá. Foto: Michal Hertlík

Už ste čítali?

SÚRNE: Chlapček má 3 nádory na mieche. Potrebuje operáciu v…

Keď mal Nathanael sedem rokov, zistilo sa, že má v hlavičke nádor. Pomohli…

Pred očami Slovenska schudla 57 kíl: Jediné, čoho som sa za…

Relácia Extrémne premeny jej pomohla k tomu, aby zmenila svoj život. Lucia teraz…

Slovák spravil z chudobnej dievčiny Miss Ekvádoru. Michalove…

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh a milovník španielčiny. Veľkou vášňou…

Viktor Vincze otvorene o ekológii a o tom, ako jeho priznanie…

Známy moderátor v rozhovore prezradil, prečo začal s príspevkami na Instagrame…

Rómsky lekár z Košíc: Na ZŠ mi imponovalo, keď odo mňa odpisovali…

Nikolas Rybár je mladý doktor s veľkou chuťou do života. Na pacientov nechce…

Slovenka svojimi šperkami očarila Meghan Markle. Jej tvorba…

Jej šperky inšpirované Slovenskom sa tešia veľkej obľube aj v…

Ženy bojujúce s rakovinou: Prísť o prsia či vlasy nie je hanba.…

Brošne s motívom kozy vznikli z osobnej skúsenosti troch kamarátok.…

Pani Eva skrášľuje sama vo voľnom čase okolie svojej bytovky.…

Pestré farby, kamienky či kvietky. Takáto krása sa pred bytovkami nevidí…