V liptovskom kroji a deravých teniskách obehla celý svet. Pani Ľudka pretekala aj medzi tučniakmi
Posledný maratón zabehla na Antarktíde v deravých topánkach.

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 15. júla – Ľudmila Šunová sa narodila v roku 1932 v malej dedinke Lazisko blízko Liptovského Mikuláša. Medzi štrnástimi súrodencami vynikala ohromným bežeckým talentom. Behať začala len tak pre radosť po lesných cestičkách.
V roku 1953 sa stala majsterkou Slovenska v behu na 800 metrov a dokonca bola nominovaná na Olympijské hry v Melbourne v roku 1956. Podľa informácií Slovenského veľvyslanectva v Austrálii však bola jej športová kariéra pre rodinu na dlhý čas prerušená.
Štvrtá na supermaratóne
K behu sa vrátila ako štyridsaťročná. Svoj prvý maratón zabehla v Liptovskom Mikuláši, keď mala 47 rokov. Na trati bola jediná žena. Dovtedy ženy nemali povolené behať maratóny. „Asi si mysleli, že to nevydržím a odpadnem niekde v polovici, tak ma nechali bežať. Ale dobehla som až do cieľa. Na druhý deň som sa síce nemohla postaviť na nohy, ale potom som sa rozchodila,“ povedala pre Sme.
V Berlíne zabehla sto kilometrov a v roku 1985 absolvovala v Maďarsku supermaratón. Bežalo sa tri dni, tri etapy. Výsledný čas mala 19 hodín a 35 minút a obsadila štvrté miesto.
Beh medzi tučniakmi
Bola dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro začať. Vo svojich deravých teniskách a v slovenskom kroji obehla celý svet. Ani raz sa nestalo, že by neprešla cieľom. Zúčastnila sa 115 maratónov na všetkých kontinentoch sveta. Ten posledný zabehla na Antarktíde.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/SlovakEmbassyAustralia/posts/4110108985740073
„Syn mi povedal, že som sa zbláznila. No tak som blázon a čo? Vrátim sa z Antarktídy a pôjdem do blázinca,“ povedala v roku 2006 pre Lesk vtedy 75-ročná Ľudmila. Počas maratónu malo byť mínus sedemnásť stupňov. „To je pre mňa nič, ja som tu u nás behala, aj keď bolo mínus tridsať,“ dodal s úsmevom.
Na posledný maratón nemala výbavu ani správnu obuv. Tenisky dostala na maratóne v Buenos Aires od nášho veľvyslanca. Na oboch topánkach mala diery. „To nie sú diery. Hneď, ako si kúpim topánky, musím ich rozrezať, inak by ma tlačili na kosti na palcoch. A aby mi nepremokli, dám si také vyššie igelity,“ prezradila vtedy bežkyňa, ktorá v roku 2008 zomrela. Ľudmila bola na Antarktíde najstaršou účastníčkou.
Úcta na každom kroku
Každý sa s ňou chcel fotografovať, úctu jej prejavovali na každom kroku. A najmä potom, keď videli, že si na otepľovačky navlieka svoj slovenský kroj, ostali v úžase. „Niektorí ma už poznali z maratónu v Buenos Aires pred piatimi rokmi, ale nemysleli si, že kroj dovlečiem aj do Antarktídy. Dala som si termobielizeň, ktorú som dostala v Bratislave od pani Milky Kozmanovej, na to letné a aj zimné otepľovačky. A na to kroj. Na hlave som mala čelenku a prvý raz aj čiapku,“ prezradila po maratóne časopisu Život.
Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.