Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Po ich stopách teraz prejdú ostatní
Simona Gálová
Simona Gálová

Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Po ich stopách teraz prejdú ostatní

Súrodenci sa v zime a bez jedla skrývali v chatrči s ďalšími židovskými rodinami.

Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Chatrč, v ktorej sa skrývali neskôr Eli nakreslil. — Foto: Pametnaroda.cz/sk/

VRÚTKY 20. júla - Za účasti veľvyslanca štátu Izrael na Slovensku Boaza Modaia sa v pondelok vo Vrútkach začína druhý ročník týždňového pochodu, memoriálu s názvom Stopami ukrývaných detí. Podujatie, ktoré organizuje občianske združenie Post Bellum, pripomína utrpenie detí a celých rodín, ktoré sa museli skrývať pred perzekúciami Židovského kódexu, prijatého v ére ľudáckej Slovenskej republiky„Trasa memoriálu, ktorá vedie z Vrútok až na Čierny Balog, je inšpirovaná životným príbehom Pavla Eliho Vaga, jeho sestry Ester a ďalšej rodiny,“ pripomínajú organizátori približne 100-kilometrového pochodu. 

Pavel Eli Vago prežil ako malý chlapec holokaust na Slovensku a po vojne sa rozhodol emigrovať do novovzniknutého štátu Izrael. Na Slovensko sa vrátil až po Nežnej revolúcii v novembri 1989, aby sa mohol stretnúť so svojimi záchrancami – rodinou Vaculčiakovcov. Dodnes o nich hovorí, že to boli skutoční hrdinovia. Príbeh Eliho a jeho sestry Esti je dôkazom toho, aké vnímavé a nebojácne sú niektoré deti aj vo vypätých životných situáciách. „Nikdy nezabudneme, čo sa stalo malým deťom, keď sa ukrývali pred nacistami,“ dodali organizátori.

Hory ich zachránili

Pavel Elijah Vágo sa narodil v roku 1930 v Bytči. Doma naňho čakala vtedy dvojročná sestra Ester, ktorú všetci volali Esti. „Otec pochádzal z Vrútok a mama z Čadce. Najprv sme bývali v Čadci a v roku 1936 sme sa presťahovali do Vrútok,“ spomínal vo svojich pamätiach. Z detstva si pamätá najmä úžasnú prírodu a dlhé túry, ktoré jeho otec miloval. Celú Malú Fatru poznal ako svoju dlaň a počas vojny mu veľmi pomohlo, že sa v horách dokázal orientovať. „Oteckova záľuba mi pomohla zachrániť si život,“ prezradil.

Začiatkom vojny sa vzťahy medzi Židmi a ostatnými obyvateľmi v meste skomplikovali. „Mňa ako dieťa často naháňali starší nežidovskí chlapci a chceli ma zbiť. Keď ma nebili, tak po mne hnusne pokrikovali. Ešte aj dnes mi behá mráz po chrbte,“ povedal. Hrôzu mu naháňal aj manžel učiteľky, ktorý chodil oblečený v gardistickej uniforme.

Po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938 sa situácia pre slovenských Židov neustále zhoršovala. Deti mali zakázaný vstup do ľudovej školy a vo Vrútkach bola vytvorená špeciálna židovská škola. „Nútili nás nosiť žltú hviezdu. My deti sme si po vzore otca krčili kabát tak, aby sa v záhyboch žltá hviezda strácala. Nesmeli sme chodiť do kina. Mali sme zakázané vychádzať večer z domu,“ vymenovával. Čo bolo však najhoršie - ich otec prišiel o prácu.

Vždy optimista

Skutočné hrôzy podľa Eliho nastali, keď sa počas jednej noci musela rodina rozdeliť. Jeho rodičia totiž neuverili nacistickej propagande, že ľudí v dobytčích vagónoch posielajú za prácou. Vedeli, že nástup do transportu by pre celú rodinu znamenal istú smrť. Eli so sestrou Ester sa mali ukrývať v okolitých horách a rodičia odišli na neznáme miesto. „Povedali nám, aby sme išli smerom na Martin a skrývali sa. Aby sme nešli hlavnými cestami. Vtedy sa mi tie túry zúročili. Túlali sme sa dvaja so sestrou. Ona spočiatku plakala, ja nie. Vždy som bol optimista. Ukrývali sme sa v lese a prespávali v opustených domoch. Príležitostne sme prosili dedinčanov o polievku. Inak sme sa živili lesnými plodmi,“ spomínal Eli. Po večeroch čakali. keď dedinčania odídu z poľa, aby si natrhali aspoň nejaké jedlo.

Podarilo sa im ukrývať až do jesene roku 1942, kým nezašli do Martina, kde ich odchytil žandár. „Povedal, že nás vezme do žalára, kde nám dá najesť a sľuboval, že sa nám nič nestane,“ dodal. Žandár im síce dal teplé jedlo, ale potom veliteľovi prezradil, že sú židovské deti, ktoré sa ukrývajú. „Ale veliteľ o tom nechcel nič počuť. Nechcel mať deti v žalári. Dal nám doklady a peniaze a poslal nás preč.“

Z Martina sa dostali so sestrou do Vrútok, kde našli svojho starého otca. „Mali sme takú dohodu, že v prípade razie sa ukryjeme v skrini na šaty. Jedného dňa prišiel žandár. Lenže ja som urobil osudovú chybu,“ povedal Eli. Pred skriňou si zabudol papuče a boli odhalení. Bosé deti odniesol žandár na stanicu, kde im podľa spomienok Eliho doniesol „staré bagandže“, v ktorých prežil celú vojnu.

Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.

Časť 1 / 2

Už ste čítali?

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…

Slovák Marek pracuje pre Teslu: Tvrdú morálku v práci vydržíte,…

Marek Vančo pracuje v americkej centrále Tesly v tíme autopilota pre samojazdiace…

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…