Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Po ich stopách teraz prejdú ostatní
Simona Gálová
Simona Gálová

Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Po ich stopách teraz prejdú ostatní

Súrodenci sa v zime a bez jedla skrývali v chatrči s ďalšími židovskými rodinami.

Pred Nemcami sa Eli so sestrou Ester skrývali v slovenských horách. Chatrč, v ktorej sa skrývali neskôr Eli nakreslil. — Foto: Pametnaroda.cz/sk/

Stretnutie s otcom

Kvôli jeho zabudnutým papučiam sa ocitli v pracovnom tábore pre Židov v Seredi. Najväčším prekvapením bolo, že sme tam stretli nášho otca. Ten bol predtým v zbernom tábore v Žiline. Jeho rodičov odtiaľ deportovali do koncentračného tábora Auschwitz v Poľsku, kde boli pravdepodobne zavraždení. Mamička už nežila. V priebehu roku 1942 zomrela hroznou smrťou, o ktorej nechcem hovoriť,“ dodal pamätník.

[gallery=3046|listing|fullsize]

V tábore Eliho sestra pracovala v krajčírskej dielni a Eli mal pracovať v králikárni. „V tej králikárni to strašne smrdelo. Kričal som, že to pre mňa nie je robota a ušiel som odtiaľ. Rozbehol som sa k dvojposchodovej budove, v ktorej bol sklad dreva a stolárska dielňa, kde pracoval môj otec,“ spomínal. Na tomto pracovisku trávil väčšinu času. Režim v tábore sa pomaly začal uvoľňovať. „Okrem zákazu vychádzať po siedmej hodine večer si nepamätám na žiadne prísnejšie nariadenia. Keď vo vedení tábora vystriedali gardistov žandári, aj režim bol voľnejší, boli to korektnejší ľudia,“ prezradil Eli.

Jablká a revolvery 

Takéto prostredie začalo vyhovovať aj podzemnému hnutiu pod názvom Collectiva, ktoré tušilo, že pred koncom vojny prídu Nemci. Eli aj ostatné deti členov ilegálneho hnutia veľmi obdivovali. „Poslali nás s košíkmi z tábora do mesta Sereď pre jablká. Pri odchode nám povedali, že všetky jablká sú zrátané a ak sa čo i len jedno stratí, zabijú nás. Spätne som sa dozvedel, že v tých košíkoch boli pod jablkami ukryté revolvery a granáty,“ povedal. Hnutie Collectiva sa po celý rok 1944 pripravovalo na vypuknutie ozbrojeného povstania proti Nemcom. Jeho členovia mali informácie o tom, čo sa deje na východnom fronte.

„Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, koncom augusta 1944, otvorili žandári brány tábora. Otec nám prikázal, aby sme si zbalili najpotrebnejšie veci a vybrali sme sa pešo do Nitry,“ spomínal. Dostali sa až do rabínskej školy, v ktorej im dali najesť. Odtiaľ odišli k tete do Banskej Bystrice, no ani tam neboli v bezpečí, preto sa rozhodli, že opäť ujdú do hôr. V horách však bolo čoraz horšie - míňalo sa im jedlo, postupne prišla zima a všetci boli hladní a premrznutí. V tom čase putovali spoločne štyri rodiny, ktoré nevedeli, že v horách strávia šesť zimných mesiacov.

[gallery=3045|listing|fullsize]

Vaculčiakovci

Počas úteku narazili na dom Vaculčiakovcov. „Boli k nám dobrí. Dali nám čaj. Gazda sa bál nechať nás u seba. Napriek tomu nám pomohol. Zaviedol nás do prázdnej drevorubačskej chatrče hlboko v horách,“ prezradil Eli. Neďaleko chatrče bol aj potok, vďaka ktorému mali prístup k vode. Pán Vaculčiak im sľúbil, že občas donesie nejaké jedlo. „A naozaj chodil! Neskôr aj so synom. Raz zastrelili jeleňa a my sme mali veľké hody,“ povedal. Až po vojne sa dozvedel, že dcéra Valika Vaculčiaková chodila štrnásť kilometrov v snehu s revolverom za pásom, len aby rodinám doniesla jedlo.  

Nastali však časy, keď im rodina nemohla pomáhať. Bolo to vtedy, keď všetko obsadili Nemci. V chatrči už nemali čo jesť, všetci boli unavení a nervózni. Kto bolo hladný, išiel piť vodu. Raz Eliho otec pozoroval skupinu vojakov a zistil, že sú z Rumunska. Tí chceli rodiny postrieľať, no v poslednej chvíli prišli ruskí vojaci s pánom Vaculčiakom, ktorí opitých Rumunov zastavili. Rodinám oznámi, že pokojne môžu zísť z kopcov. Nemeckí a slovenskí fašisti boli porazení.

[gallery=3044|listing|fullsize]

„S Vaculčiakovcami sme po rokoch opätovne nadviazali kontakt. Za ich obetavosť, riskovanie života a veľkú pomoc, ktorú nám počas prenasledovania Židov poskytli, obdržali v roku 2003 izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi. V knihe spravodlivých je zapísaná celá rodina, manželský pár Jozef a Mária a ich deti Valéria a Ľudovít. Bez ich pomoci by sme vojnu s najväčšou pravdepodobnosťou neprežili,“ dodal Eli.

Podľa Pamäte národa po tragických skúsenostiach s režimom slovenského štátu a prežitých útrapách sa Eli rozhodol, že v krajine, ktorá ho chcela poslať na istú smrť, nemôže ďalej zostať. V roku 1949 sa vysťahoval do Izraela a na holokaust a udalosti s ním spojené chcel čo najrýchlejšie zabudnúť. V posledných rokoch ale znova a rád chodil na Slovensko za svojimi priateľmi, no najmä, aby sa opäť stretol so svojou záchrankyňou Valikou, ktorá im napriek všetkému pomáhala.

Časť 2 / 2

Už ste čítali?

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…

Slovák Marek pracuje pre Teslu: Tvrdú morálku v práci vydržíte,…

Marek Vančo pracuje v americkej centrále Tesly v tíme autopilota pre samojazdiace…

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…