Aj keď je úplne nevidiaca, učí na strednej škole: Študenti sa čudujú, ako je možné, že nájdem všetky ťaháky

Biela palička je neustálou spoločníčkou Michaely Hanekovej. Avšak len v priestoroch, ktoré sú pre ňu neznáme. Po dome, v ktorom býva so svojimi rodičmi, alebo aj na záhrade sa pohybuje rovnako svižne a bez problémov ako vidiaci. Človek by ju miestami aj upodozrieval, že aspoň zvyšky zraku má, keď bez problémov zvláda strmé schody. Bohužiaľ, Michaela nevidí absolútne nič.

Do školy so zdravými spolužiakmi

Životný príbeh mladej stredoškolskej učiteľky by sa na prvé počutie mohol zdať krutý, no vždy pozitívne naladená Košičanka ho rozpráva s ľahkosťou, ktorú jej môžu závidieť mnohí tí, ktorí nemajú žiadne zdravotné problémy. Narodila sa predčasne a do pätnástich rokov sa pozerala na svet cez desiatky dioptrie. „Keď som mala tri mesiace vyoperovali mi vnútroočné šošovky, lebo zistili, že mám zelený zákal. Do desiatich rokov som absolvovala osemnásť operácií. Keď som mala pätnásť, ešte som videla všetko na meter až dva pred seba. Zrak som stratila úplne v prvej triede na gymnáziu. Jedného dňa ma veľmi rozbolelo oko. Mama ma zobrala k lekárovi, ktorý mi doň vpichol injekciu od bolestili. Prelepili mi ho a keď mi náplasť odstránili, už som tušila, že to je ešte horšie,“ vraví vždy veselá blondínka, ktorá časť štúdia zvládala so zdravými spolužiakmi. Preto sa Braillovo písmo naučila až neskôr.

Pre študentov som kamarátka

Milovníčka histórie vyštudovala pedagogickú fakultu. Vybrala si aprobáciu dejepis, náboženskú výchovu a občiansku náuku. Učiť síce nikdy nechcela, ale osud to zariadil tak, že už deväť rokov prednáša na jednom z košických gymnázií. „Po skončení školy som bola štyri roky nezamestnaná. Prekážkou bol, pochopiteľne, môj hendikep. Všade som len počúvala, keď nevidíte, tak to nejde. Som poberateľkou invalidného dôchodku, takže pracovať by som prakticky ani nemusela. Keďže bývam s rodičmi, tento príjem od štátu by mi stačil. Ale stále som chcela byť užitočná pre spoločnosť. A preto som vďačná, že som dostala túto možnosť na Premoštrátskom gymnáziu v centre Košíc." 

„Sme škola rodinného typu. Začínali sme len s dvoma triedami, čiže zapamätať si mená všetkých žiakov a ich známky, nebol pre mňa problém. Dokonca prvé dva roky som nemala ani asistentku. Na písomky ako dozor do triedy chodili kolegovia a doma mi s ich opravou pomáhala mama. Študentom som hneď na začiatku určila pravidlá a dodnes im prízvukujem, že v prvom rade chcem byť ich kamarátka, potom učiteľka a až následne prísny dozor. Všetci to rešpektujú, takže máme korektné vzťahy,“ hovorí pedagogička.

Doma ma nikdy neľutovali

Zrakový zmysel síce Michaele dopriaty nebol, no sluchový jej vraj funguje na dvesto percent. Keď je napríklad v triede počas písomky absolútne ticho, počuje žiakov, aj keď otvárajú pery, hoci nevydajú ani hlások. „Podľa toho ako sa zvuk šíri, viem, či pri odpovedaní sa študent pozerá na mňa alebo má napísaný ťahák na ruke či na lavici. Keď ho upozorním, čuduje sa, ako to viem. Občas si s kolegyňou robíme v práci žarty. Raz prišla za mnou s tým, že v triede, do ktorej pôjdem učiť, má žiak na stole plechovku. Ja som ho po príchode na hodinu na to upozornila. Ostal v šoku, ako je to možné,“ smeje sa.

článok pokračuje na ďalšej strane: