Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť za katedrou, vydal sa s krompáčom do sveta
K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral aj ako hlavné predmety počas štúdia na vysokej škole. Hoci by dnes mohol stáť za katedrou a prednášať študentom, cestuje krížom krážom z kontinentu na kontinent.
Priznáva, že byť pri takomto objave je preňho veľká vec. Keď odkrýval prvé časti kamenných predmetov, lomcovala ním neopísateľná radosť, že je tak blízko dávnej histórie. Túži po tom, že raz sa bude archeológii venovať prostredníctvom tvorby dokumentov i prednášok.
Kambodža bez kriku
Pavla možno bez váhania zaradiť medzi digitálnych nomádov. Gruzínsko totiž nie je prvá zahraničná krajina, v ktorej sa rozhodol na čas usadiť. Pred dvoma rokmi si s manželkou Irinou povedali, že spoznajú kus sveta. Keďže obidvaja majú prácu, ktorú môžu robiť z ktoréhokoľvek miesta na zemeguli, kde je pripojenie na internet, zbalili si veci a odišli najskôr na Bali. „Túto destináciu sme si vybrali preto, lebo ide o nepísanú mekku digitálnych nomádov, ktorí pracujú na diaľku. Odtiaľ sme si robili výlety do okolitých krajín Ázie. Precestovali sme Malajziu, Thajsko, Singapur a boli sme aj v Kambodži. Práve tam nás zastihol prvý lockdown, ktorý bol spojený s koronavírusovou pandémiou,“ hovorí historik a ilustrátor.
Irina je zas marketingová strategička. Od domácich v Bangkoku počuli, že Kambodža je divoký západ Ázie, nebezpečná džungľa, v ktorej okrem ryže nič nemajú. Život tam ich preto príjemne prekvapil. „Nečakal som takú otvorenosť a ústretovosť domácich voči sebe, ale i cudzincom. Dokonca sme tam stretli aj viacero Slovákov, ktorí v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch utiekli z Československa a usadili sa v Kambodži. Najviac sa mi páčil ich spôsob komunikácie. Nikto na nikoho nekričí. Nikdy. Ani pri dopravných kolíziách či nehodách. Ak sa tak náhodou stane, nič nevybavíte. Kto totiž začne kričať a byť nervózny, okamžite je na vine,“ opisuje.
Domovy má po celom svete
Slow travel alebo pomalé cestovanie obidvom manželom vyhovuje. Radi totiž spoznajú krajinu dôkladnejšie ako len klasickí turisti. Preto aspoň šesť mesiacov bývajú tam, kde domáci a dokonca sa snažia pochytiť aspoň základy jazyka v štáte, v ktorom aktuálne sú. Primárnymi komunikačnými rečami sú pre nich angličtina a ruština. Pred vypuknutím ochorenia COVID – 19 mali naplánované aj rok dopredu, kde budú žiť. Teraz je to inak. „Plánovanie nás zbytočne stresuje. Zatiaľ vieme, že v Gruzínsku prečkáme zimu a kam pôjdeme potom, nevedno. Nikdy sme ale neboli v škandinávskych krajinách, lákajú nás štáty Južnej Ameriky i Tibet,“ vraví a na otázku, kde sa cíti doma, má jednoznačnú odpoveď: „Všade tam, kde sa aktuálne nachádzam.“
